24. APR 2014

Prečo lekára tak málo zaujíma duša

Radkin Honzák

Ako vidí chorobu pacient a ako lekár? Stručná odpoveď znie: každý inak. Preto je absolútne nutné, aby spolu hovorili.

„Lekár vidí vašu chorobu v trochu inom svetle, ako ju vnímate vy. Je to tým, že vy ju prežívate, zatiaľ čo on na ňu hľadí zvonku. Oba pohľady sú legitímne, ale trochu neúplné. Až ich spojenie vedie k správnemu riešeniu.“

Z laického pohľadu sa môže zdať, že rozhovor pacienta s lekárom je v dnešnej dobe - plnej techniky - nepodstatný až nadbytočný, keď sa môžeme objednať  na desiatky vyšetrení, ktoré predsa musia odhaliť chorobné zmeny ďaleko presnejšie než tvor omylný - človek. To je ale nezmysel. Keby to platilo, môžeme zrušiť štúdium medicíny, ktoré u dobrého doktora nikdy nekončí, a naprogramovať super počítač, ktorý bude vedieť v zásade to isté, čo vedia počítače v autoservise, kde si dnes bez nich nevie nikto prácu ani len predstaviť. Chorý človek totiž nie je pokazený rozumný stroj, ako sa to pokúsil prezentovať vtedy začínajúcej lekárskej vede francúzsky filozof Descartes. Chorý človek prežíva svoj ​​nepriaznivo zmenený celkový stav, vníma ho v tele, spracováva psychicky a všetko sa odráža aj v jeho okolí. A všetky tieto faktory na seba pôsobia a roztáčajú bludný kruh, ktorý sa môže meniť až do zatočenej špirály. To je príliš veľká porcia aj pre najdokonalejší počítač. Diagnóza i liečenie sa potom odohrávajú vo vzťahu, ktorý by mal byť pevný a dôveryhodný. A ako inak sa o jeho kvalitách môžeme presvedčiť, ako neustálym zisťovaním; to nás učili filozofi.

Vzťah lekára a pacienta

A tak, hoci sa väčšinou zhodneme na tom, čo choroba nie je, bude ťažšie zhodnúť sa na tom, čo vlastne je, pretože každá zo zúčastnených strán ju vidí inak. To viac, ako pred sto rokmi, opísal profesor Thomayer v diele Úvod do drobnej praxe lekárskej a ja to vnímam ako dodnes platnú skúsenosť, na ktorú sa, bohužiaľ, stále zabúda. Jeho myšlienky citujem doslova: "Lekár sa učí poznať hlavne také známky chorôb, ktorú sú po stránke diagnostickej a prognostickej najdôležitejšie. Štúdiom v škole a v knihách nadobúdame o jednotlivých chorobách istý markantný obraz, pozostávajúci z podstatného množstva  dôležitých príznakov, ktoré potom v čase potreby na tele chorého hľadáme. Ak sa nám podarí vyšetrením na tele chorého nájsť toľko zmien, že nimi je aspoň približne vystihnutý náš vlastný duchovný obraz choroby, poznávame ochorenie vyšetrovanej osoby. Lekár teda zisťuje príznaky choroby hlavne podľa ich diagnostickej a prognostickej váhy."

Chorý posudzuje chorobu podľa ťažkostí, ktoré mu jeho ochorenie spôsobuje. Napríklad smrteľnú chorobu nerešpektuje, ak mu nespôsobuje väčšie ťažkostí. V posudzovaní týchto ťažkostí je vedený - čo je napokon úplne prirodzené - čisto svojim citom, svojím subjektivizmom. Preto sa bude na prvom mieste sťažovať vždy na príznak, ktorý mu spôsobuje najviac ťažkostí.

Keby sme pozorne čítali a pozorne sa držali slov pána profesora, nemuseli by sme čakať na šesťdesiate roky minulého storočia, až nám Amerika jeho myšlienku predloží v koncepte, označovanom ako illness a disease. Hneď preložím a vysvetlím. Neviem, či sa mi to podarí tak výstižne, ako kanadskému lekárovi Casselovi, ktorý pred viac ako tridsiatimi rokmi napísal: "Illness je to, čo pacient cíti, keď ide k lekárovi, kým disease je to, čo má, keď od lekára odchádza. Disease je niečo, čím trpí orgán, zatiaľ čo illness je niečo, čím trpí pacient."

Všetky spoločenstvá, od tých najprimitívnejších, ktoré nepoznajú písmo, až po tie najzložitejšie, akými sú naše moderné civilizácie, majú pre svojich chorých pochopenie. Illness (do slovenčiny prekladané ako stonanie, sťažovanie sa) označuje osobnú subjektívnu skúsenosť chorého so zmeneným zdravotným stavom. Tá je mnohoúrovňová. Vezmite si na porovnanie jednoduchý akútny prípad. Keď si niekto zlomí nohu, predovšetkým ho to bolí. To je zlé. Nemôže sa na ňu postaviť a už vôbec nemôže chodiť. To je ešte horšie.

Reaguje na to psychicky. Niekedy smútkom, niekedy podráždenosťou, niekedy dokonca rezignáciou. Musí sa vzdať svojich bezprostredných plánov. Robí mu to starosti, nemôže do práce, stáva sa bezmocným, čiže chorým. To všetko ho trápi často oveľa viac než úvahy o tom, ako si počínajú bunky predstavujúce jeho kosť.

Všimnime si, ako je v jednotlivých jazykoch tento stav zachytený:

  • čeština zohľadňuje poruchu funkcie, ne – moc
  • francúzština má pre neho označenie maladie, pričom základ mal znamená zlý
  • v ruštine majú БОЛЕЗНЬ postihujúce najčastejšie sprievod ochorenia – bolesť
  • anglicky je to buď illness (ill je zlý), alebo disease (dis môžeme preložiť ako pokazený).

 

Lekári často vidia vašu chorobu v trochu inom svetle, ako ju vnímate vy. Je to tým, že vy ju prežívate, zatiaľ čo oni na ňu hľadia akoby zvonku. Oba pohľady sú legitímne, ale trochu neúplné. Až ich spojenie vedie k správnemu riešeniu.

Liečba ako návrat k rovnováhe

Všetky spoločenstvá, od tých najprimitívnejších, ktoré nepoznajú písmo, až po tie najzložitejšie, akými sú naše moderné civilizácie, majú pre svojich chorých pochopenie. Uvoľnia ich z pracovnej záťaže, postarajú sa im o obživu a navyše vytvárajú špeciálne inštitúcie: od šamanov až po univerzitné kliniky, ktoré vyhodnocujú a snažia sa zlepšiť ich zdravotný stav. Tie však majú na to trochu odlišný pohľad ako pacient sám. To je podstata pojmu disease.

Pod ním rozumieme názor, ktorý má medicína - od šamanov až po dnešok - na zmenený zdravotný stav. Úplne na začiatku to bola posadnutosť duchmi. Až Hippokrates oddémonizoval medicínu, vyhnal z nej všetkých bohov a strašidlá a vyhlásil, že každá choroba má svoju prirodzenú príčinu.

Hippokrates človeka vnímal ako celok a dokonca v jednote s prostredím. Až Galenos, o štyri storočia neskôr, pod Platónovým vplyvom rozpoltil človeka na telo a dušu. O tých sa ale v počiatkoch medicíny vedelo málo. Boli tu síce určité skúsenosti, ale ich výklad nevystihoval pravdu v jej podstate. Napríklad Gréci síce vedeli, že malária sa vyskytuje na miestach, vyznačujúcich sa vlhkým podnebím, nepoznali však súvislosť s jej skutočným pôvodcom (plazmódia) a jeho nositeľovi (komáre). Obvinili teda vlhké prostredie, ktoré označili ako miasma, čiže zlý, škodlivý vzduch.

Hippokrates učil, že choroba je poruchou rovnováhy štyroch základných telesných štiav, ktorými sú krv (sanquis), hlien (phlegma), žlč (chol) a čierna žlč (melancholy), čo môžu spôsobiť ako vplyvy vnútorné, tak i vonkajšie. Jeho liečba smerovala k znovunadobudnutiu ich správneho pomeru a rovnováhy.

Hippokrates nemal problémy s dualizmom, človeka vnímal vcelku a dokonca v jednote s prostredím. Až Galenos, o štyri storočia neskôr, pod Platónovým vplyvom rozpoltil človeka na telo a dušu. Nabádal síce svojich žiakov, aby sa starali o oboje rovnako, ale to sa časom úplne zvrtlo, pretože duše sa ujala cirkev.

A tak pokiaľ ide o to, že tu nakoniec zostala podvojnosť a nezlučiteľnosť telesných a duševných dejov, ktorá nám život v medicíne komplikuje, sú na vine rovným dielom cirkev a veda. Cirkev, ktorá mlčky povolila pitvu mŕtveho tela ako pominuteľnej schránky nesmrteľnej duše, nemienila prenechať túto správu nikomu, iba neškodnému debatnému krúžku filozofov.

Prečo lekára tak málo zaujíma duše

Rodiaca sa medicínska veda v časoch, keď ešte veselo plápolali hranice s hriešnikmi, kde sa mohla tiež rýchlo ocitnúť, ochotne uznala Descartove odporúčania, aby objekt svojho záujmu - človeka - poňala ako rozumný stroj (to bol v tých časoch terminus technicus, niečo ako je dnes napríklad virtuálna realita) a dušu ponechala v kompetencii cirkvi a filozofie. V tejto koncepcii je choroba poruchou prevádzky rozumného stroja a lekár človek, ktorý poruchu rozpoznáva a podľa svojich možností ju napráva.

Medicína založená na dôkazoch je podriadená historickým koreňom a človeka vníma len ako biologický objekt. Duša, vrátane emócií, ktoré nesporne sú tiež biologické deje, zostala za horizontom jej záujmu. Tak bol položený filozofický základ biomedicínskeho modelu, ktorý pred 150 rokmi zavŕšil do konkrétnej medicínskej paradigmy Rudolf Virchow, keď definoval chorobu ako poruchu buniek, tkanív alebo orgánov, ktorej dôsledkom je porucha funkcie a z nej vyplývajúce príznaky. Taxonómia, čiže triedenie chorôb by potom bolo dieťaťom “anglického Hippokrata“ Thomasa Sydenhama, ktorý zo symptómov zostavil zmysluplné syndrómy a z nich potom chorobu - nosos, čím položil medicínsky základ takzvaného nozologického systému, ktorý platí dodnes.

Pocity a nálezy

Ak sme si ujasnili najpodstatnejší rozdiel medzi tým, ako vidí svoju chorobu pacient a ako ju posudzuje lekár, poďme ďalej k niektorým nemenej podstatným charakteristikám. Tie totiž môžu byť zdrojom nedorozumení, nepochopení, konfliktov a sklamaní. Predovšetkým tu máme rozdiel medzi subjektívne vnímaným a prenášaným príznakom a proti nemu stojacim objektívnym nálezom. Od doby, čo sa medicína zaradila medzi vedy, má prvoradý záujem, aby všetky odchýlky, ktoré zisťuje, boli preukázateľné, a to opakovane a nezávisle. Pacient by mal vystúpiť z role trpezlivého a trpiaceho (patientia) pasívneho prijímateľa starostlivosti a zoznamovať sa s pohľadom medicínskym.

Vychádza zo skúsenosti, že pacienti môžu zabúdať, neúmyselne niektoré príznaky zapierať, bagatelizovať a iné neúmerne zveličovať, ale tiež preháňať a klamať. Preto hľadá dôkazy, ktoré by podozrenie na chorobu potvrdili alebo vyvrátili. Tento symptóm nie je vôbec objektívne merateľný, lekár nemá žiadny dolorimeter ani algimeter a je úplne odkázaný na výpoveď chorého.

Ak sa vrátime k príkladu konkrétneho pacienta so zlomenou nohou, medicínu zaujíma jeho disease, teda stav zlomeniny, kvalita kosti, úspešnosť jej zrastenia, rýchlosť hojenia a ďalšie biologické aspekty, ďaleko viac než jeho illness, teda to, ako sa nositeľ tejto poruchy celkovo cíti.

V poslednej dobe sa však začína zohľadňovať aj prežívanie chorého snahou o vyhodnotenie kvality jeho života. Tá je ale viac otázkou akademickou ako praktickou. Dobrý doktor by mal dbať na oboje. Ale tiež pacient by mal vystúpiť z role trpezlivého a trpiaceho (patientia) pasívneho prijímateľa starostlivosti a zoznamovať sa, najmä u dlhodobo a chronicky prebiehajúcich ochorení, s pohľadom medicínskym, aj keď mu to niekedy môže pripadať ťažké a niekedy dokonca nezmyselné.

Ak však lekár s pacientom nenájdu skutočne spoločný pohľad a z neho vychádzajúce spoločné riešenie zdravotných ťažkostí, bude to vždy len na škodu veci.

Autor: Radkin Honzák, psychiater
Zdroj foto: www.freedigitalphotos.net (marin)

psychologie.cz


DISKUSIA K ČLÁNKU (0)

Diskusia k článku - Prečo lekára tak málo zaujíma duša

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.

 
Chudnutie

 

Aký je podľa vás najúčinnejší spôsob chudnutia?

Jednoznačne diéty
Zdravé stravovanie
Pravidelné cvičenie
Kombinácia cvičenia a zdravého stravovania

Celkom hlasovalo: 690
Archív ankiet

Odber newsletterov
Tip pre redakciu
Poslať článok

Poslať článok môže len registrovaný užívateľ.