21. MÁJ 2014

V pasci perfekcionizmu

Charlotte

"Zakaždým, keď niečo nešlo podľa mojich predstáv, zrútil sa môj svet a ja som si prišla úplne zbytočná, bola som na seba nahnevaná, že som nič nedokázala, a že nič neviem, a ešte k tomu všetkému som si pripadala tučná a, samozrejme, aj škaredá. Vôbec som sa nemala rada," napísala nám do redakcie čitateľka Charlotte.

"Videla som, ako všetky dámy riešia, čo by mali a nemali jesť. Tak som to začala riešiť tiež..."

Vždy, asi ako je dané mladším súrodencom, som bola súťaživá a snažila sa byť vo všetkom trošku napred. A tak už vo svojich dvanástich rokoch som obiehala rôzne obchody, či by ma neprijali na full time. Potom v prvom ročníku strednej školy som už pracovala na čiastočný úväzok v jednej reklamnej spoločnosti, čo bol pre mňa štart, a tak som si na seba kládla stále viac a viac nárokov. Mala som stanovený cieľ a za tým som si išla.

Tak som hneď po maturite v devätnástich nastúpila na plný úväzok, po pár mesiacoch som bola povýšená na juniorskú pozíciu. K tomu som študovala denne na vysokej škole a ešte sa snažila aj o závodný tanec. Zároveň som sa presťahovala od rodičov do svojho prvého prenájmu. Tu už je ľahko zrejmé, že nejaký kolaps musel prísť, ale všetko sa začalo prejavovať postupne.

Vytváranie osobnej značky

Keď som nastúpila do zamestnania na plný úväzok, videla som, ako všetky dámy riešia, čo by mali a nemali jesť. Tak som to začala riešiť tiež. Potom mi napadla myšlienka, že aj keď tancujem, nemám postavu, akú by som mala mať, že by som mala začať chodiť do fitness, aby som bola lepšie spoločensky akceptovaná. Zašla som teda do fitness, kam chodili aj kolegyne, na ich odporúčania si vzala trénera, ktorý mi zostavil bohatý jedálniček toho, čo smiem  a čo nesmiem. Pre istotu, aby všetko fungovalo, som vo voľnom čase chodila behať a jazdiť na bicykli.

V práci už nepadlo iné slovo ako najnovšie diéty, rôzne detoxy atď. Bola to téma číslo jeden aj v celom mojom osobnom živote, riešila som to s rodinou, kamarátmi, kamarátkami, stále sme sa porovnávali a riešili, ktorá z nás skúsila to, čo najlepšie fungovalo. Raz som mohla jesť ovocie, potom zasa nie, potom zasa len niektoré druhy zeleniny, potom ani to nie. Jednoducho všade len samé diéty, detox, návody na šťastný život, ako byť najbohatší, najúspešnejší, najkomunikatívnejší, najmilovanejší a len samé naj naj naj.

Po veľmi starostlivom prečítaní všetkých príručiek, aká mám byť a čo si mám priať, ako byť obľúbená a šťastná, som prišla o svoju osobnosť.

Zrazu ako keby nič iné neexistovalo a bolo len toto. Ako by záležalo len na tom, ako utváram značku so svojím menom, ktorú všetci buď zbožňujú, alebo nenávidia. A keď nenávidia, tak urobiť všetko preto, aby som sa im zavďačila. Všetko sa zdalo byť také samozrejmé a normálne, ale čím viac som to chcela, tým viac všetky tie návody na dokonalosť boli pre mňa nedostačujúce, pomalé a vo vnútri som sa stále cítila mizerne.

Nežila som svoj ​​život, ale niekoho iného, koho som ani nepoznala. Keď sa objavila niekde v mojom okolí úspešná (podľa môjho názoru), krásna a aj štíhla žena, chcela som byť ona. Závidela som jej, jej "cool život". Myslela som si, že keď prešla ona, všetci sa na ňu pozerali s obdivom, keď som prešla ja, všetci sa pozerali s mierou opovrhovania a skôr s posmechom. Ako by si hovorili: "Preboha, a čo tá tu robí?" A to bolo zrkadlo toho, ako som vnímala samú seba.

Odporúčame prečítať: Bigorexia - porucha vo vnímaní svojich svalov

Nepozerajte sa na mňa, keď jem

Nevnímala som to tak, že to som ja, kto má vysoké nároky na moju osobu, brala som to tak, že to je moje okolie, že keď nebudem dokonalá a perfektná, nebudem mať perfektný život, s perfektnou kariérou a úžasným Kenom (čo na tom, že by sme si nerozumeli, hlavne že by bol spoločensky prijateľný a moje okolie by ho schválilo), nebudem mať priateľov a budem tá opustená ženská, čo buď skončí pod mostom, alebo - v tom lepšom prípade - v byte s tisíckami mačiek. A tak po veľmi starostlivom čítaní vo všetkých príručkách, aká mám byť a čo si mám priať, ako byť obľúbená a šťastná, som prišla o svoju osobnosť a stratila názor.

V mojom mozgovom presvedčení, že nie som stále pre ostatných dosť dobrá, môj perfekcionizmus stúpol na úroveň, že som nemohla jesť na verejnosti a nielen to. Nielen z toho, že som mala pocit, že by sa všetci pozerali a asi by si hovorili, koľko toho zjem a že by som nemala, ale mala som aj obavy, že by mi napríklad mohlo niečo kvapnúť na bradu, no proste, že môj štýl jedenia nebude dostatočne perfektný. Dokonca mi bolo zle, keď som videla jesť niekoho, a o to horšie, keď ten dotyčný jedol niečo mastné alebo tučné.

V priebehu pár rokov to občas bolo horšie a občas sa to na chvíľku upokojilo, záležalo na strese a na okolí. Niekedy, keď to bolo veľmi zle, nevstala som ani z postele, jednoducho som len ležala, ale nech som chcela urobiť čokoľvek, nemohla som. Tým som na seba bola ešte viac nahnevaná. Ale aby ma nikto nevidel jesť, jedla som práve len doma, kde som sa prejedla a niekedy potom vypila fľaštičku preháňadla, alebo sa išla vyvracať. Potom sa to zasa obrátilo a bola som stále niekde v spoločnosti, či už kvôli práci, škole, povinnostiam či zábave, to som potom vydržala pokojne aj týždeň bez jedla.

Odporúčame prečítať: Chudnite hlavou a srdcom

Keď som bola napríklad cez noc u rodičov, čakala som, až si pôjdu ľahnúť a ja som mohla ísť do chladničky na salámu s čokoládou

Hodiny som vydržala na internete hľadať obrázky toho, ako by som si priala vyzerať, aké sú najlepšie cviky a podobne. Tak aj moja váha bola premenlivá - pri svojich 166 cm som chvíľu vážila treba 47 kg potom zasa opačne 65 kg. Potom sa vždy našiel niekto, kto ma dlho nevidel a povedal mi, že som príliš tučná, alebo zasa príliš chudá, ale nenašiel sa nikto, kto by mi povedal, že som akurát.

Lenže aj takí boli, ale od tých som to z nejakého dôvodu nechcela počuť, alebo nepočula, pretože ten veľký sudca a moja červená kontrolka boli vo mne samej. Keby neboli, nemohla by som si pripustiť výčitky ostatných. Veď každý vnímame rôzne veci inak. A keď by som bola spokojná, povedala by som len no a čo.

Väčší problém nastal, keď som šla s niekým do reštaurácie: dala som si šalát, ktorý som už nemohla dojesť a jedla s obrúskom alebo rukou pred ústami. Potom ako večera skončila, som išla domov cez nejaký obchod alebo fast food a nakúpila všetko, na čo som mala chuť a potom to všetko zjedla.

Bohužiaľ, potom som zistila, že ani neviem, ako čo chutilo, pretože moje chuťové bunky boli už príliš otupelé. Potom, samozrejme, prišli výčitky, a tak som sa napila preháňadla alebo potrénovala "dáviaci syndróm". Keď som bola napríklad cez noc u rodičov, čakala som, až si pôjdu ľahnúť, aby som mohla ísť do chladničky na salámu s čokoládou.

Odporúčame prečítať: Ľudia, ktorí cvičia, sú šťastnejší

Kolaps bol to najlepšie, čo ma stretlo

A tak to išlo pár rokov, ničila som si úspešne svoju osobnosť. Našťastie, ako hovorí jedno príslovie, ak je zle, nie je koniec. Raz cez víkend som ležala v posteli, v ten víkend to bolo dosť zlé, pretože som nebola schopná ani napiť sa vody. Z nejakého nejasného dôvodu som usúdila, že nemám na vodu chuť, ani na jedlo, spoločnosť, jednoducho na nič a že chcem len spať.

Z toho, ako som zrejme nepila, ma bolela hlava, ale šialene. A pretože som v tom čase pôsobila v zahraničí a mala som za spolubývajúceho kolegu, chcela som za ním ísť a poprosiť ho, či nemá nejaký brufén. Bohužiaľ alebo našťastie, som tam ani nedošla. Omdlela som po pár krokoch - a konečne sa mi v hlave trošku rozsvietilo. Moje telo už povedalo dosť.

Odporúčame prečítať: Pohyb ako recept na príťažlivosť? Spoznajte ho aj vy!

Dôležité a naozaj veľmi dôležité je mať rád sám seba, mať úctu k sebe samému, nemať strach zo svojho názoru

Odišla som z práce, vzala si chvíľku voľno od štúdia. To preto, že som zistila, že som žila život niekoho iného, a tak robila veci a študovala veci, o ktorých som ani netušila, či je to to, čo naozaj chcem, či ma to naozaj baví a napĺňa, alebo to bolo len, že niekoho to robilo šťastným, tak mňa musí tiež? Neviem, prečo ma toto postretlo.

Dnes sa učím raňajkovať, obedovať a večerať, a to normálne jedlá. Je to vec, ktorú nás učia už od detstva, o to viac je to komické, že sa to musím učiť v 23 rokoch. Dnes si rada prezriem módny časopis kvôli móde, ale na nejakú dobu nemôžem ani počuť o tom, ako najlepšie si urobiť "6 pack" na bruchu atď. Raz možno, ale radšej sa budem mať rada, budem spokojná sama so sebou. Nehovorím, že mať krásne vyšportovanú postavu nie je krásne, ale chcem to robiť, ak ma to bude baviť, chcem všetko robiť rada a ak ma to bude robiť šťastnou a budem to robiť rada a predovšetkým, ak to naozaj budem chcieť.

Dôležité a naozaj veľmi dôležité je mať rád sám seba, mať úctu sám pred sebou, nemať strach zo svojho názoru. Veď je to len náš názor a na žiadnom názore nie je nič zlé. Tiež nehovorím, že príručky na šťastný život sú zlé, nie sú a tomu, kto ich písal, iste fungovali, ale mne trvalo dlho, než som si uvedomila, že to nemôžem prijať za svoje, je to len odporúčanie, názor, nad ktorým sa môžem zamyslieť, či by to mne neurobilo život šťastnejší. Dnes som veľmi rada, že toto všetko mám za sebou. Ale nejde to rýchlo, ale po malých krokoch. Veď všetko má svoj ​​čas.

psychologie.cz

Autor: Charlotte, čitateľka Psychologie.cz, Zdroj: www.psychologie.cz
zdroj foto: www.freedigitalphotos.net (stockimages)

DISKUSIA K ČLÁNKU (0)

Diskusia k článku - V pasci perfekcionizmu

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.

 
Chudnutie

 

Aký je podľa vás najúčinnejší spôsob chudnutia?

Jednoznačne diéty
Zdravé stravovanie
Pravidelné cvičenie
Kombinácia cvičenia a zdravého stravovania

Celkom hlasovalo: 685
Archív ankiet

Odber newsletterov
Tip pre redakciu
Poslať článok

Poslať článok môže len registrovaný užívateľ.