Ako som prestal fajčiť
Pred pol rokom som prestal fajčiť. A v ten istý deň sa mi narodila dcéra. Neviem presne, aká je myšlienka knihy Muži sú z Marsu, ženy z Venuše, ale ja som na pôrodnej sále Vyškovskej nemocnice musel rozhodne vyzerať, ako keby som priletel z Marsu.
Nervózne som vykonával úchopy a dotyky, ktoré som pochytil z jednej návštevy predpôrodného kurzu, a pritom som sa zo všetkých síl snažil vyzerať nenútene a vyrovnane. Moja Venušanka chvíľu chodila, chvíľu stála, chvíľu ležala, potom rodila. Ja som stále len stál.
Krátko pred desiatou večer prišlo na svet naše dieťa, mne sa vyhrnuli slzy do očí a ocitol som sa zrazu niekde úplne inde. Ani na Marse, ani na Zemi. Na úplne inej planéte, boli sme tam len my traja a v diaľke mizla vesmírna loď s pôrodnou asistentkou, ktorá nás sem odprevadila. Hrala tam hudba, ktorú som nikdy predtým nepočul, a vo vzduchu bolo tiež cítiť niečo mimozemské. Inak som nevidel nič iné, ako našu dcéru Dorotku a svoju ženu, ktorá celú dlhú cestu neuveriteľným spôsobom odpilotovala. Možno to vlastne ani žiadna planéta nebola, myslím si, že sme boli mimo akéhokoľvek priestoru.
Odporúčame prečítať: Športujte! Trénované srdce bije dlhšie
V ten večer sa vo Vyškovskej pôrodnici stalo niečo, čo prevrátilo môj život. Okrem narodenia dieťaťa sa narodilo ešte niečo nové vo mne. Trochu viac som si zvykol na tmu až na nemocničnej izbe. Bolo pol jednej v noci a po prvýkrát som pocítil obrovskú únavu. Pohľad mi dopadol na nočný stolík, kde ležal balíček cigariet, a uvedomil som si, že som celý večer vôbec nefajčil. Začali sme ukladať Dorotku do postieľky so zabudovaným prístrojom na kontrolu dychu, ktorý nám pripomínal to, ako prchavý môže byť ľudský život. Myšlienka, že by som si išiel v túto chvíľu zapáliť, pre mňa bola úplne absurdná.
Keď som zaspával, preletelo mi hlavou, že už fajčiť asi nebudem. A myslím si, že som to povedal aj nahlas. Znelo mi to inak, ako keď som to hovoril pri rôznych príležitostiach v uplynulých pätnástich rokoch. Bolo to zrazu niečo úplne samozrejmé.
Večerný fajčiar
Počas posledných rokov som dokázal svoje fajčenie výrazne obmedziť. Väčšinou mi stačila jedna cigareta pred spaním, tej som sa však nemohol zbaviť. Okrem toho mi to niekedy "prešlo" a za večer som vyfajčil pol krabičky. Už som však vôbec nefajčil cez deň ani ráno, na čo som bol náležite hrdý. Dokonca som skúšal niektoré dni zvládnuť bez jedinej cigarety, to sa mi však veľmi nedarilo. Nepovažoval som sa však už za klasického fajčiara. Bol som závislý na jednej cigarete pred spaním.
Mojej identite večerného fajčiara však predchádzala dlhá cesta. Pred piatimi rokmi som urobil svoj prvý vážnejší pokus skončiť s cigaretami a spojil som ho s odletom do Spojených štátov. Na letisku som si zapálil poslednú cigaretu a spoločne s ňou potom zahodil aj celý balík cigariet.
Keď som priletel do Houstonu a zoznámil sa so svojimi novými spolupracovníkmi, čoskoro som zistil, že všetci do jedného sú odporcovia fajčenia, ktorých nenávisť a pasívna agresia voči fajčiarom sa približovala českým protirómskym náladám. V duchu som si hovoril, že s takou atmosférou na pracovisku bude hračka zvládnuť prvé dni a týždne nefajčenia.
Odporúčame prečítať: Čo znamená viesť zdravý životný štýl?
Zapálenie cigarety pre mňa znamenalo odstup, hoci päťminútový, od naliehavej a všadeprítomnej reality konformného sveta okolo. Po mesiaci som však odcestoval na 14 dní do Mexika a tam som si hneď prvý večer, po niekoľkých pohárikoch tequily, bežal okamžite pre cigarety. Predchádzajúci mesiac akoby neexistoval. Pretože som sa však vracal do Houstonu, riešil som tým pádom veľkú dilemu. Čo na to povedia moji americkí kolegovia, ktorí odstránili všetky popolníky zo širokého okolia a štítia sa podať ruku klientovi, ktorého videli odhadzovať špak, až ma uvidia s cigaretou?
Nebolo pre mňa predstaviteľné, aby som sa priznal k svojmu fajčeniu a pokazil si tak svoju získanú reputáciu normálneho človeka. Prvú cigaretu som si teda zapálil vždy až večer, po príchode do svojho amerického bytu. Prestal som fajčiť aj ráno: vstával som pred šiestou a čakala ma hodinová cesta do práce na bicykli, na ktorú som potreboval čo najvýkonnejšie pľúca.
Na tento nový prístup k fajčeniu som si po pár mesiacoch zvykol a praktizoval ho aj po príchode do Brna. V Houstone som sa naučil piť kávu a nefajčiť pri tom, odvykol som si vyťahovať automaticky cigaretu pri odchádzaní z akejkoľvek budovy alebo po každom jedle. Šlo to. Večery som si ale bez cigarety stále predstaviť nevedel.
Moje nové ja bez cigariet
Až teraz, po šesťmesačnom nefajčení, si uvedomujem, aký veľký pre mňa mala tá jedna večerná cigareta význam. Bolo pre mňa ťažko predstaviteľné, že by som sa s ňou rozlúčil, pretože v nej bola obsiahnutá podstatná časť môjho ja, ktorá sa začala utvárať niekedy okolo pätnástky. Ja-s-cigaretou, to bol filozofujúci rebel, odporca konvenčnej spoločnosti s tendenciou prekračovať hranice, ktorý nepodľahne tlaku spoločnosti a nepovedie uniformný životný štýl. Zapálenie cigarety pre mňa znamenalo odstup, hoci päťminútový, od naliehavej a všadeprítomnej reality konformného sveta okolo.
Nie že by som sa pri každej cigarete hlboko zamýšľal nad súčasným stavom spoločnosti, ale stálym, hoci veľmi obmedzeným fajčením som udržiaval kontakt s touto časťou svojho ja a vyjadroval som jej vernosť. Prestať fajčiť by pre mňa znamenalo zradu tejto identity, ochudobnenie, s ktorým by som sa musel zákonite nejako vyrovnávať. Buď by som si bol nútený nájsť nejakú náhradu, alebo sa zmieriť so stratou celej tejto časti ja, a to som rozhodne nechcel.
Hodnoty, ktoré moja fajčiarska identita reprezentovala, naďalej rešpektujem; za tých takmer dvadsať rokov sa stihli dostatočne etablovať aj v ďalších častiach môjho ja.
V ten večer sa vo Vyškovskej pôrodnici stalo niečo, čo prevrátilo môj život. Okrem narodenia dieťaťa sa narodilo ešte niečo nové vo mne. Narodil som sa Ja-s-dcérou, poprípade Ja-vo-vlastnej-rodine. Bol som úplne pohltený tou blízkosťou nás troch a intimitou, ktorá nás spájala. Ocitol som sa v novom svete, z ktorého som nechcel unikať, skôr naopak: chcel som sa ním nechať unášať.
Zapáliť si, to by bol v tej chvíli úplne nezmyselný akt. Moje Ja-s-cigaretou zostalo pred dverami pôrodnice, a keď sme odchádzali domov, nechal som ich tam stáť.
Moje nové Ja-vo-vlastnej-rodine teda svojím spôsobom vytlačilo Ja-s-cigaretou. Bol to hladký, bezbolestný proces, ktorý mal po pár mesiacoch aj úsmevnú oficiálnu bodku v podobe úplného zániku značky Štart. Hodnoty, ktoré moja fajčiarska identita reprezentovala, naďalej rešpektujem; za tých takmer dvadsať rokov sa stihli dostatočne etablovať aj v ďalších častiach môjho Ja. Zmizol iba ich symbol, pretože bol nezlučiteľný s mojím novým ja. Nie je, samozrejme, vylúčené, že niekedy znovu príjmem cigarety do svojho sveta, to by sa však svet, v ktorom žijem, musel opäť výrazne premeniť.
Táto moja osobná skúsenosť sa pekne dopĺňa s mojimi odbornými úvahami o závislostiach, rovnako ako s príbehmi mojich klientov. Pomáha mi uvedomiť si, ako sú závislosti prepletené s našimi identitami. Väčšinou si nevšimneme, aký dôležitý význam sa skrýva za správaním, ktoré je pre ostatných - a často aj pre nás samotných - nezmyselné.
Pomáha mi to aj pochopiť, prečo je prakticky nemožné odpovedať na otázku Ako s tým mám prestať? A prečo nikdy nikto nevyrobí žiadny liek na závislosť. Závislosť je spätá so vzťahmi a identitami, prepletá sa medzi nimi a drží sa ich. A ak sa jej chceme zbaviť, musíme sa zmieriť s tým, že naše vzťahy a identity nemôžu zostať nezmenené.