Cvicte.sk

Keď mala desať rokov, začala si sťažovať na bolesti kĺbov, ktoré ju čoraz viac obmedzovali vo fyzickej aktivite. Aby ju tento problém viac netrápil, rodičia s ňou chodili po rôznych vyšetreniach. Príčina bola šokujúca nielen pre rodičov, ale i pre doktorov.

„Po rôznych vyšetreniach sa prišlo na to, že mám veľké odvápnenie malej panvy. Chýbajú mi zásoby železa a telo trpí nedostatkom minerálov. Bola som prekvapená, že  moje telo má takéto problémy, pretože sa u nás v rodine vždy poctivo a zdravo varilo a rodičia ma už od malička viedli k športu,“ začína svoju výpoveď Alžbeta Jánošíková.

Choroba sa prihlásila nezvyčajne

U Alžbety bolo pozoruhodné právo to, že celiakia sa u nej neprejavovala tak ako zvyčajne. Nemala tráviace či žalúdočné ťažkosti, ale chýbalo jej železo a minerály, ktoré spôsobovali odvápnenie. Treba podotknúť, že celiakia je dedične podmienené autoimunitné ochorenie, ktorého výsledkom je poškodenie sliznice tenkého čreva a vznik série autoimunitných pochodov, ktoré poškodzujú ďalšie orgány a tkanivá v tele.

Bez toho, aby to Alžbetka či jej rodina vedeli, celiakiou trpela už od narodenia. Kým jej ju v desiatich rokoch diagnostikovali, jej telo zoslablo. Alžbetka dopĺňa: „Mama mi to vtedy vysvetlila tak po detsky. Povedala mi, že v mojom tele bojujú dobrí vojačikovia za to, aby som sa mala lepšie, ale dochádza im už energia. Preto je teraz dôležité, aby som začala dodržiavať bezlepkovú diétu a predišla ďalším problémom.“

Treba spomenúť, že celikia sa nedá liečiť liekmi. Základné a jediné opatrenie je dôkladné vylúčenie gluténu (lepku) zo stravy. Toto opatrenie je potrebné dodržiavať po celý život. Nedodržiavaním môže vzniknúť rakovina tráviaceho traktu. Celiakia má niekoľko štádií, a rakovina je jej posledné štádium. Keďže Alžbetkin stav bol vážnejší, lekári jej ihneď naordinovali bezlepkovú diétu, aby predišla poslednému štádiu.

Aj napriek tomu, že jej telo bolo oslabené, Alžbetka sa rozhodla s podporou rodičov a sestry bojovať a nevzdať sa. Pred desiatimi rokmi ešte nebola taká osveta a bezlepkové výrobky by ste v obchodoch hľadali márne, ale to ešte vtedy vôbec nevedela. Jediné, čo vedela bolo, že chce žiť lepší a plnohodnotnejší život.

Keď nekúpiš, urob si

Keďže sa u nich doma vždy pocitovo varilo a pieklo, niet divu, že si Alžbetka našla k tomu vzťah. A tak spoločne s mamou vymenili recept na chrumkavé domáce pečivo za ten bezlepkový. Lenže v tom období nebolo všetko až tak jednoduché.
Napríklad, keď ste chceli kúpiť hotový bezlepkový chlieb v obchode, buď ste ho vôbec nenašli, alebo bol tvrdý ako kameň. Rovnako to bolo aj so sladkosťami. „Pamätám si na okrúhle bezlepkové sušienky, ktoré boli bez chuti a po odhryznutí sa vám v ústach roztopili ako blato,“ opisuje nepríjemné spomienky s vtedajšími bezlepkovými výrobkami.

„Mala som na výber. Buď sa zmierim s ponukou vtedajších výrobkov pre celiatikov, alebo začnem v kuchyni experimentovať s prípravou bezlepkových pokrmov a koláčov,“ spomína na svoje životné rozhodnutie a ďalej dodáva: „vtedy som nemala vôbec poňatie, že to bude až také ťažké.“

 

 

Rozhodnúť sa piecť a variť s vtedajšími bezlepkovými múkami bola naozaj „makačka“. Keďže je múka zbavená lepku, cesto nechcelo držať pokope. Keď ste to s múkou zasa prehnali, svoj výtvor ste mali tvrdý ako kameň. „Trvalo to, kým som sa naučila pracovať s bezlepkovým „materiálom“, ale nakoniec sme si k sebe našli cestu. Som naozaj šťastná, že som to pri mojich zlyhaniach v kuchyni nevzdala a teraz môžem odovzdávať skúsenosti ďalším celiatikom.“

Alžbetke sa nezlepšili len zručnosti v kuchyni, ale aj zdravotný stav. „Prísne dodržiavanie bezlepkovej diéty a psychická podpora zo strany rodiny – to boli hlavné ingrediencie môjho víťazstva nad problémami s celiakiou. Zlepšili sa mi hodnoty železa i ďalších minerálov. Zalial ma príliv novej energie a psychická pohoda, ktorú som doposiaľ ešte nepoznala. Mala som v pláne naplno si užívať radosť z pohybu.“

Prvý kontakt s fitkom

Alžbetka pochádza zo športovej rodiny, kde boli vždy fyzické aktivity vítané. Jej otec zasvätil celý život karate. Pôsobil vyše 25 rokov ako tréner, ktorý vychoval viacerých reprezentantov Slovenskej republiky. Mamine zasa prirástla k srdcu gymnastika a jej staršia sestra Janka Jánošíková sa venuje kondičnému trénerstvu. Niet pochýb o tom, že Alžbetka mala tie najlepšie predpoklady, aby sa pustila do športovania.

Po tom, čo nastúpila na gymnázium sa začala zaujímať o cvičenie vo fitness centre. Ako každý začiatočník sa cítila vo fitku plnom železa bezradná, a tak sa obrátila na pomoc fitnes trénera. „Akurát začal trend vyšportovaných žien a ja som chcela vyzerať ako jedna z nich,“ vysvetľuje svoj sen Alžbetka a dodáva, „a tak som si zaumienila, že spravím pre to všetko, čo bude potrebné.“

S dodržiavaním prísneho jedálnička, ktorý jej naordinoval fitnes tréner nemala problém, pretože bola naučená na obmedzenia v stravovaní. A po rozchode s jej vtedajším priateľom, jej chuť do cvičenia ešte viac vzrástla. „Bola som dievča v puberte, ktoré bolo tak trošku zmätené a nešťastné. Ktoré potrebovalo cítiť, že medzi svojimi rovesníkmi je rovnocenné a jediným riešením, ako to dokázať, bolo splniť si svoj sen o vyšportovanej postave.“

 

 

Trénoval ju jeden z úspešných kulturistov, ktorý chcel z nej vyťažiť maximum a dostať ju na súťaž bikini fitness. Vidina toho, ako stojí na pódiu, sa jej pozdávala. Aby sa dopracovala k „bikini“ výsledku čo najrýchlejšie, začala na odporučenie trénera požívať škodlivé doplnky výživy, ktoré jej telu vôbec nesedeli. „Pamätám si na „motiváciu“ od trénera. Nebol tréning, kedy by ma nenazval tučkom a slabochom a pri tom som merala 178 cm a vážila 55 kg.“

„Sklamanie z pohľadu do zrkadla, kde som videla tú najtučnejšiu verziu samej seba, som sa snažila vybehať. Začala som behávať čoraz častejšie a vo väčších objemoch, až som napokon nabrala odvahu prihlásiť sa na extrémny prekážkový beh Spartan race. Bol to neuveriteľný zážitok prekonať samú seba. Konečne som mala pocit, že sa mi môj sen začína plniť. Že začínam naozaj za niečo stáť.“

O pár mesiacov neskôr mala na konte dokončenú Trifectu od Spartan race, Ruged race aj polmaratón.

Cvičenie ju položilo

„Myslím, že ma k lepším výsledkom poháňala nenávisť voči môjmu telu. Nemala som ho rada. Nevedela som ho prijať, “ vysvetľuje svoj problém.  „A tak som si zaumienila, že potrebujem ešte prísnejší športový či stravovací režim, aby bolo moje telo dokonalé a bola som s ním naozaj spokojná.“

Lenže prísny stravovací režim vrátane dodržiavania bezlepkovej diéty vyústil do ortorexie. Ortorexia je porucha príjmu potravy a núti človeka postupne vylučovať rôzne potraviny z jedálneho lístka. Najprv tie skutočne nezdravé, neskôr aj zdravé. Človek postihnutý ortorexiou si jedálny lístok zužuje ako dôsledok svojho strachu a neurózy.

Rovnako to bolo aj u Alžbetky, ktorá dokonca odmietala aj posedenie pri káve so svojimi priateľmi, pretože káva obsahuje kalórie, ktoré treba spáliť. Prestávala sa socializovať. Vtedy pre ňu existoval len jej nedokonalý svet, jedlo a cvičenie. Jedlo ju začalo ovládať a ona nad tým všetkým strácala kontrolu. „Dobrovoľne som si ničila zdravie. Nedávala som telu to, čo potrebuje a ono mi to s odstupom času aj patrične ukázalo.“

Jej telo bolo vyčerpané, potrebovalo živiny a oddych. Keď mu to nedopriala ona, život jej naordinoval povinnú prestávku. Dostala mononukleózu. Zlyhával jej imunitný systém a do toho sa pripojili problémy s pečeňou.

„Pamätám si, ako som sedela u doktora, ktorý mi vysvetľoval diagnózu, no ja som začala vnímať až od momentu, keď mi oznámil, že musím prestať s cvičením. Chceli si ma nechať v nemocnici, ale moji rodičia doktorovi prisľúbili, že sa o mňa postarajú a tak sa začína ďalšia etapa v mojom živote,“ spomína Alžbeta a pokračuje, „moji rodičia boli úžasní. Boli mojou oporou a podporu, vďaka ich dôslednosti som sa dostávala zo zdravotných problémov rýchlejšie a cítila sa lepšie. Po pol roku bolo moje telo v poriadku a myseľ sa začala zotavovať tiež. Začala som sa zamýšľať nad tým, prečo a pre koho som to vlastne všetko robila. Kládla som si otázku, či naozaj zdravý životný štýl tak ako som ho ponímala ja, je naozaj zdravý a správny. Rozhodla som sa začať opäť zdravo jesť a cvičiť, ale tento raz s rozumom a s láskou v srdci. S láskou voči môjmu telu.“ 

 

 

Jej život dostal farebnejší „nádych“. Opäť v sebe prebudila tú nefalšovanú radosť z varenia a pečenie, ktorú si vybudovala už v detstve. Konečne sa pri pohľade do zrkadla usmievala a pri tréningoch mala radosť z každého malého úspechu.
Bežecké preteky prestala brať tak vážne a viac sa zamerala na pôžitok zo samotného behu ako z výsledku. Začala tráviť viac času v kruhu rodiny a už sa nebála povedať áno na pozvanie na kávu.

„Našla som v živote rovnováhu. A práve o tom, by mal byť zdravý životný štýl,“ dodáva po svojich skúsenostiach. „Preto som sa rozhodla založiť si blog s názvom fit-way – zdravá cesta, ktorý ľuďom pomôže nájsť rovnováhu a ukáže im, aby si vážili svoje telo, udržiavali pozitívne myslenie a tešili sa z každého malého úspechu.“

Alžbetka svoj blog nazýva aj škôlkou pre ľudí, ktorí sa rozhodli vydať na cestu zdravého životného štýlu. Pevne verí, že práve jej blog im dodá prvotnú sebadôveru, motiváciu a inšpiráciu, ktorú potrebujú na to, aby začali. A neskôr sa môžu inšpirovať i u profesinálnych koučou či trénerov, resp. pokročiť na „strednú či vysokú školu“.

Motivuje aj nešportovcov

"Pamätám si na svoj prvý úspech. Bolo to tesne pred maturitou. Vtedy mal už môj blog prvé motivačné články, zdravé recepty a reportáže z bežeckých pretekov. Ľudia ma začínali na internete sledovať, ale všimli si ma aj na ulici. Po ceste zo školy ma zastavila jedna pani. Mala okolo 40 rokov, v kočíku mala dieťa a vedľa seba 4- až 5-ročné dievčatko. Prihovorila sa mi so slovami: ‚Ahoj Alžbetka. Sledujem tvoj blog www.fit-way.sk. Čítala som jednu z tvojich bežeckých reportáži, ktorá ma veľmi motivovala, k tomu, aby som bojovala s problémami a prekážkami, ktoré sa mame dvoch detí niekedy vyskytnú. Ďakujem.‘ Vtedy som pochopila, že blogovanie nie je len o tom, že niečo napíšete a zverejníte na internet. Ale keď do toho vložíte aj srdce, môžete tým zmeniť uhol pohľadu iných ľudí. A keď zmeníte ich, oni zmenia svoje činy."

Dnes Alžbetka tvrdí, že najdôležitejšie, čo v živote pochopila, je byť v rovnováhe.

"Teraz je taká ťažká éra, ktorá od nás vyžaduje, aby sme boli dokonalí. Lenže ja tvrdím, že každý má svojich obmedzených 100%. Niekedy, ale nedokážeme byť stopercentné mamy, stopercentné gazdiné, zamestnankyne či športovkyne. To už je minimálne 500% a to je naozaj veľa. Sme len ľudia. Lenže v snahe dosiahnuť dokonalosť, si toho niekedy naložíme na plecia príliš veľa a potom máme problém posunúť sa vpred. Občas venujte viac času sebe, občas cvičeniu a niekedy ho celý venujte svojej rodine a blízkym. Počas svojej cesty zdravého životného štýlu sa stretnete aj s pádmi a prehrami, ale tie patria k tomu. Treba sa nevzdávať a každý deň sa snažiť urobiť krok vpred.“

Zdroj fotiek: Archív Alžbety Jánošikovej