Lucie Kolaříková – Bouzková: Kilá tuku sa dajú nazvať aj ako kilami bolesti
V detstve trpela nízkym sebavedomím. Uvedomovala si tento problém natoľko, až jej veľká túžba zmeniť to, ju priviedla k štúdiu psychológie. Dnes Lucie Kolařiková– Bouzková pomáha svojim klientom rozvíjať ich osobnosť, či bojovať so strachmi. Rozprávali sme sa o tom, ako nám nedostatok sebalásky bráni v dosahovaní cieľov, aj tých športových.
Foto: Diana Mrazikova
Väčšina ľudí chce v novom roku začať s pozitívnymi zmenami. Ako ich dosiahnuť a nezlyhať?
Keď si niekto praje pozitívnu zmenu, musí sa pre ňu vlastne len rozhodnúť, a potom konať. Nič viac a nič menej. To nie je tak zložité - rozhodnutia a konania. Je dobré si tú jednoduchosť naozaj predstavovať, uvedomovať, preciťovať. Prijať, že nie je potrebné nič ďalšieho. Obvykle predsavzatia zlyhávajú kvôli našej nízkej vytrvalosti, slabej vôle, strachu, reakciám okolia, a ďalších dôvodov. Teda nedodržíme ten jednoduchý postup - rozhodnutia a konania.
Akú rolu v predsavzatiach hrá sebeláska?
Sebaláska hrá hlavnú rolu. Kto má sám seba rád, omnoho viac verí v to, že je možné mať lepší život (ktorý je cieľom každého predsavzatia), so sebaláskou si pre seba dokážeme predstaviť krajšie a pozitívnejšie vyhliadky. Tiež nám dáva vieru v seba a vo svoju schopnosť zvládnuť sa udržať v novom zvyku a postaviť sa vnútorným programom, ktoré sa nás snažia vracať do starých, vyjazdených koľají. Sebaláska dáva silu a dáva krídla. Na druhú stranu nedostatok sebalásky nie je alibi pre to, aby sme predsavzatia nedosiahli. Je to len väčší boj, avšak jeho zvládnutie vedie k lepšiemu vzťahu k sebe sama.
Ako nás jej nedostatok brzdí v dosahovaní cieľov?
Dopady nelásky k sebe sa dajú len ťažko zmerať, pretože my už po tisícročia nepoznáme ideálny stav, stav plnej sebalásky, s ktorým by sme mohli porovnávať. Ale kto prechádza procesom prijímania seba samého a vďaka tomu zažíva zmeny, tak cíti, že dnes je so sebaláskou možné toľko nového, čo by predtým nielenže nebolo možné, ale na čo by si netrúfal ani pomyslieť. Je neuveriteľné, čo zrazu ide a s akou ľahkosťou po nejakej dobe, kedy človek rozvíja lásku k sebe samému. Je to ako obrovský zázrak, ktorý si ale vytvoríme úplne jasne sami - vďaka sebaláske.
Súvisí obezita s nedostatkom sebalásky?
Pokiaľ nie je obezita dôsledkom nejakého ochorenia, takmer vždy súvisí so sebaláskou. Kila tuku sa dajú nazvať aj ako kilami bolesti. Z mnohých dôvodov je práve jedlo častou náhradou lásky. Jedlo je často prostriedkom na vyjadrenie lásky.
Mnohí ľudia si vytvorili zlé stravovacie návyky preto, že ich mamičky a babičky namiesto objatia a úprimných slov "milujem ťa, dievčatko moje, milujem vás všetkých ", jednoducho uvarili hromadu jedla. V dospelosti máme tendenciu kopírovať zvyky z domu, takže to tak potom robíme samé ako matky a babičky. Keďže sa často v rodinách nehovorí otvorene, nevyjadrujú sa pocity autenticky a rodičia nechcú skutočne vedieť, čo ich deti riešia, tak môže byť jedlo jediným utěšovadlom, ktoré je pre opustené dieťa k dispozícii. A to nehovorím o rozvrátených rodinách, ale o tých funkčných a harmonických.
Vysoká miera intimity nie je medzi blízkymi a rodinnými príslušníkmi bežná. Jedlo má tiež tú moc utlmiť nás. Keď sa napcháme, sme unavení, necítime sa dobre. Jedlo je plné látok ako cukor a tuk, ktoré pôsobia na organizmus ako drogy a telo si ich žiada znova. Keď jedlo začneme meniť za to, čo nám naozaj chýba, za lásku, tak chuť postupne mizne. Odjakživa sme hladní po láske. Aspoň moja generácia, ktorá nezažila nedostatok jedla, zato rovnými nohami skočila do " moderného pôrodníctva ". Kedy sa dieťa pláca po zadočku, oddeľuje od matky hneď po pôrode, nedojčí sa, spáva v posteli vo vlastnej detskej izbe a predovšetkým skôr ako v dvoch rokoch sa dáva do jaslí. Je tam veľa nelásky, na ktorú tak malé dieťa jednoducho nie je pripravené.
Aký je Váš návod na zdravý životný štýl?
Povedala by som, že je dobré držať sa jednoduchosti a rovnováhy. Pravidelne a dobre spať, dostatočne sa hýbať, stravovať sa primerane, ale chutne, žiadne trápenie. Zdržiavať sa v prírode čo najviac, udržiavať si zdravú telesnú váhu, ale tak, ako je to danému telu prirodzené.
Udržiavať rovnováhu medzi prácou a odpočinkom, medzi bytím v samote a s druhými ľuďmi, medzi výzvou a pôžitkom, medzi dokonalosťou a robením chýb. Najlepšie človek ten svoj individuálny životný štýl spozná, keď berie vážne to, čo cíti, počúva svoje telo a intuíciu, svoj vnútorný hlas. Cieľom prírody je nakoniec vždy nastolenie rovnováhy. Nejde o dokonalosť.
Majú sa ľudia, ktorí pravidelne športujú radšej?
Záleží na ich motíve, prečo športujú. Mnohé ženy športujú preto, že chcú byť zdravé a fit. To je určite prejav starostlivosti o seba, prejav lásky k sebe a k svojmu telu. Telu to robí dobre a je dlho odolné.
Ak je motívom honba za dokonalosťou a chudosťou, tak je to prejav nelásky k sebe samej. Patria k tomu aj povolania, napr. modelky, v ktorých žena kvôli práci hladuje. Žena, ktorá sa týra športom, by sa mohla zamyslieť nad tým, ako veľa sa má vlastne rada. Do akej miery prijíma samu seba v závislosti od svojej telesnej váhe. Ako by to zamávalo s jej sebahodnotou keby pribrala. Je dobré nebrať šport len ako prostriedok k zdravému telu, ale aj k zdravému duchu. A aj taká malá sebareflexi\ na tému vlastnej sebahodnoty môže pomôcť začať používať šport v živote inak.
Čo by ste poradili tým, ktorí začnú cvičiť a opäť rýchlo skončia?
To dobre poznám, takže poviem, čo funguje mne. Pomáha mi kombinovať viacero športov. Prestávam, keď sama seba nútim robiť len jeden druh cvičenia a nažím sa pri tom vydržať. Kombinujem teda behanie vonku, s cvičením vo vnútri. Cvičím kundalinijógu, šliapem na rotopede, robím obyčajné drepy, kliky a sklapovačky. Idem plávať, na internete si hľadám cvičebné zostavy na rôzne účely - naťahovanie, posilňovanie svalov, spaľovanie kalórií zvyšovanie výkonnosti, relaxáciu a pod. Je to pestré a vďaka tomu cvičím asi hodinu denne. Okrem toho sa snažím zdržiavať vonku a robiť práce okolo domu, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu.
Predovšetkým zo začiatku, skôr než sa nám stane motiváciou radosť z pohybu a fyzickej potreby sa hýbať, nepomôže často nič iné sa jednoducho zdvihnúť a dotiahnuť samu seba na matračku. Prečo? Pretože si za to stojíme a môžeme to samy sebe dokázať. Rozhodnúť sa a konať, to je ten návod. Všimnite si, nie je tu ani slovo o rýchlom skončení.
Celý čas hovoríme o sebaláske bez toho, aby sme ju vysvetlili.
Sebaláska obsahuje vysvetlenie už v samotnom slove. Seba-láska = mať sám seba rád. Hovorí "maj sa rád". Keby malo ísť o to, do akej miery, tak samozrejme maximálne. Maximálna sebaláska znamená maximálne prijatie seba samého. A práve to maximum zaisťuje, že si zbytočne nevytvárame problémy, neuchyľujeme sa k chorobám, ale zotrvávame v tom prirodzenejšiom stave bytia - v zdraví. Maximálna sebaláska umožňuje veriť v seba a poznať svoje svetlé stránky, ale tiež vidieť svoje chyby bez strachu a pracovať na nich. Ona nám dáva dole závoj, cez ktorý sa pozeráme na seba i svet okolo seba. Cítiť sa bezpodmienečne prijímaný je kľúč k tomu, aby sa ľudia prestali správať nezodpovedne, prestali sa naparovať, ale tiež krčiť v kútiku a podceňovať sa.
Nestávajú sa z nás sebeckí ľudia, keď sa máme príliš radi?
Nestávajú. Sebectvo alebo egoizmus je niečo iné ako sebaláska. Sebaláska vyjadruje iba, že môžeme mať sami seba radi a na tom v princípe nič zlého nie je. Keď má človek sám seba naozaj, myslím naozaj rád, tak naopak začne mať rád aj druhých. Pomaly sa z jeho života vytráca závisť, žiarlivosť, závislosť. Nahrádza ich žičlivosť, radosť z úspechu druhých, podpora druhých, vlastná nezávislosť. Sebectvo, tak ako ich chápeme, však nie je definované tým, že sa máme bezpodmienečne a opravdivo radi. Je skôr snahou vyzdvihnúť seba na úkor druhého, využiť síl druhého pre seba. Je to druh stratégie, ako prežiť, ale motívom nie je láska - ani k sebe, ani k druhému.
Kde je hranica medzi sebaláskou a sebectvom?
Hranica je jemná a dá sa kedykoľvek prekročiť bez toho, aby sme si to všimli, preto je treba dávať naozaj pozor. Jedinou spoľahlivou odpoveďou v každej situácii je sebareflexia ohľadom motívu, kvôli ktorému práve jednáme. A sebareflexie ohľadom vzťahu, ktorý máme voči druhej osobe. Je potrebné samostatne zodpovedať za svoje konanie a samostatne posudzovať, či konáme na základe sebalásky alebo na základe sebectva. V sebaláske úprimne cítime, že to, o čo bojujeme, je pre nás skutočne dôležité. Zároveň cítime stále pozitívny vzťah k druhému človeku, ktorého trebárs práve musíme odmietnuť. Cítime jeho situáciu, súcitíme, ponúkneme náhradné riešenie. Ale už sa nenecháme "vmanévrovať" do situácie , ktorá je pre nás nepohodlná. Dbáme skrátka konečne aj na seba.
Prestávame sa pre druhých obetovávať, prestávame byť k dispozícii, kedykoľvek to iní potrebujú, prestávame sa stavať do pozície záchrancu "predsa musím pomôcť". Prenechávame druhým, aby svoje problémy riešili sami a rástli na nich. Rešpektujeme, že majú svoje schopnosti, ktoré môžu rozvinúť. Obetovávať sa pre druhých je síce na jednu stranu pozícia obete, kedy nás druhí valcujú, ale na druhú stranu poskytuje veľkú kontrolu a robí z druhých dlžníkov. Sebaláska nám pomáha prestať hrať tieto manipulatívne hry a konať čisto a zo srdca na základe svojej vnútornej pravdy.
A sebavedomie? Akú rolu hrá pri sebaláske?
Sebavedomie a sebaláska sú dve časti jedného celku, hoci nie sú to isté. Seba-vedomie znamená byť si vedomý seba samého. Seba-láska znamená mať rád seba samého. Byť si vedomý seba samého ešte neznamená, že to, čo si na sebe uvedomujeme, máme tiež radi. Ale zároveň miera sebavedomia so sebaláskou rastie, teda sme vďaka sebaláske schopní vnímať sami seba vedomejšie a viac pravdivo.
Obrátene aj vysoká miera sebavedomia umožňuje mať to, čo vidíme radi, pretože vysoké sebavedomie znamená naozaj vo vysokej miere si uvedomovať všetko, čo k nám patrí. Predovšetkým teda naše schopnosti, možnosti a talenty, ktoré práve často spochybňujeme. Dve časti jedného celku, jedno podporuje to druhé, úzko spolu súvisia. Niekedy stačí len vedieť a je nám fajn, inokedy je treba si dať naozaj viac pozornosti, nehy a lásky, aby nám bolo fajn.
Čo ľuďom spôsobuje nedostatok sebalásky?
Zlý vzťah k sebe samému, ktorý má hlboké korene v detstve. Vtedy sa vplyvom výchovy zničilo prirodzené sebaprijatie, čo by normálna výbava pre život, zasiali sa pochybnosti a strachy. Deti, ktoré sa správali spontánne, sa museli naučiť, ako sa majú správať "správne". Ich prirodzenosť bola potlačená a zasiali sa pochybnosti nad sebou samými. Strach, že urobia chybu. A snahu správať sa správne. Deti sa snažia, pretože v hre je to najcennejšie - láska rodičov. Buď ju dostanú, alebo je im odobratá. Aj odobratie lásky spôsobuje v dieťati hlboké pochybnosti nad sebou samým.
Najbližšie na Slovensku vystúpi Lucie Kolařiková– Bouzková so svojou prednáškou na interaktívnom podujatí Umenie byť ženou. Koná sa 15.-16. marca v Bratislave. Vstupenky na podujatie získate na stránke www.umeniebytzenou.sk
Diskusia k článku - Lucie Kolaříková – Bouzková: Kilá tuku sa dajú nazvať aj ako kilami bolesti