Cvicte.sk

"Terapeut, ktorý je poctivý sám k sebe, vie, že proces liečenia je priamo závislý na jeho schopnosti porozumenia."

Zdá sa, že prístup, v ktorom má meditácia vhľadu ústredné postavenie, je spôsob, ako nadviazať sám so sebou kontakt a prekonať veľmi tvrdú, nepoddajnú a vzdorovitú mentalitu či osobný strach. Prekážky, ktoré nedovoľujú, aby sa ľudská citlivosť dotkla hlbšie našich sŕdc. Citlivosť, zafarbená tichým smútkom, je základnou skúsenosťou sebapoznania. Hovorí nám, že sme v kontakte s realitou. Je kľúčom k rastu osobnosti a ďalšiemu duchovnému vývoju.

V príbehu o Siddhartovi sa princ rozhodol opustiť svoj ​​palác, aby zistil, čo mu dáva utrpenie i život a v čom spočíva jeho význam a zmysel. Takýto popud je v každom z nás. Popud spoznať, kto som a čo som. Bolo by však veľmi nerozumné venovať sa náročnejším témam, ak nespoznáme povahu ega a povahu vlastnej mysle, ktorá neustále behá a je paranoická voči okolitému prostrediu. A to sú prvé krôčiky každého sebapoznania.

Terapeut prechádza svojimi vlastnými štádiami prebudenia, učí sa a spoznáva, skrátka je podrobený transformácii ako každý iný smrteľník. Je živou ukážkou cesty.

Často sme presvedčení o tom, že to, čo si myslíme, je naša skúsenosť. Meditácia vhľadu nám môže ukázať, ako sú naše presvedčenia o sebe vzdialené pravde. Meditácia je mottom každého poznania. Bodom, okolo ktorého sa všetko točí. Prináša nielen skúsenosť hlbokej vnútornej citlivosti, ale tiež jednoduchú možnosť zahliadnuť záblesk inej povahy ako tej, ktorá vychádza z ega - osobnosti. Takáto skúsenosť potom dovoľuje nahliadnuť na seba bez závoja ega.

Psychologicky sa tomu hovorí sebareflexia. Sebareflexia je skúsenosť seba samého. Sebareflexia nás vedie k tomu, že sa nesnažíme získať pomoc od druhých, ale objavovať realitu sami. Väčšina je psychologicky vyhladovaná, pretože im hlbšia citlivosť a taký pohľad na seba samého chýba. Aby sme mohli ego - osobnosť spoznať, nechať vyzrieť a dokonca ju prekonať, je nutné najprv si uvedomiť všetky návykové nevedomé vzorce, ktoré udržujú identitu ega - osobnosti pohromade. A k tomu potrebujeme spoznať práve to, čo nazývame Nie - Ja.

Meditácie vhľadu a terapia

Akú úlohu v liečení a v praxi hrá meditácia vhľadu ? Úplne jednoducho začnime od podstaty: ústredné, pretože sa to naučil sám terapeut, a pretože vhľad do intrapsychických pochodov je kľúčom jeho vlastného "uzdravovania". Terapeut nikdy nie je zázračným "už hotovým", skoro dokonalým stvorením, nadpozemskou entitou, ktorá má "všetko vyriešené". Prechádza svojimi vlastnými štádiami prebudenia, učí sa a spoznáva, skrátka je podrobený transformácii ako každý iný smrteľník. Je živou ukážkou cesty. K liečeniu potrebuje ešte určité schopnosti, určitú metodiku prístupu, nadanie, zručnosti a vedomosti. S niektorými sa rodí, iné získava. Neučí však druhého stať sa terapeutom.

Odporúčame prečítať: Nájdite svoj vnútorný pokoj v meditácii

 

Skúsený terapeut už vie, že každá zložitejšie terapia predstavuje veľmi autentický proces vývoja osobnosti a duchovného dozrievania, ktorého sa osoba terapeuta zúčastňuje rovnakou mierou ako osoba pacienta. Nie je chybou, keď sa terapeut cíti pacientom zasiahnutý. Inými slovami: je to pochopiteľné, pretože je svojím vedomím so svojimi intrapsychickými pochodmi spojený telesne, citovo i mentálne, teda si svoje osobné reakcie uvedomuje na všetkých týchto úrovniach.

To je v úplnom poriadku. Dôležité však je, do akej miery je nimi zasiahnutý jeho úsudok a do akej miery je nimi zviazané jeho správanie a rozhodovanie. Len v tej miere, v ktorej sa on sám zaviazal a oslobodil z ich podmienenosti, teda len tam, kde on sám vedome prekonal svoje zranenia, môže plne chápať druhých. Každý je predsa len schopný liečiť v miere vlastných skúseností a nazerať na ne len v takom rozsahu nadhľadu, ktorý svojím poctivým poznaním počas života získal.

Odporúčame prečítať: Pozerajte sa na svet pozitívne. Skúste jogu smiechu!

 

Človek v procese sebapoznania prechádza otrasom obrazu seba samého. Jeho seba hodnotenie je kontaktom s nevedomím výrazne narušené

V procese sebapoznania máločo zmôžete klamlivou autoritou a poučkami. Kritické vedomie vzdelaného a citlivého človeka, posilnené sebareflexiou, rozlíši autentické postrehy terapeuta od prevzatých vzorcov a konceptov mysle. A pretože terapeut nezískal svoje obzory len tak, pýta sa ho nutne klient: "Ako si to dokázal, ukáž mi to?" Každý je vlajkovou loďou svojho prístupu: kaderník so zle ostrihanými a mastnými vlasmi asi nebude vaša voľba, keď pôjde o starostlivosť o vlasy. To isté platí pre dušu.

Terapeut, ktorý je poctivý sám k sebe, vie, že proces liečenia je priamo závislý na jeho schopnosti porozumenia. Avšak porozumenie je možné iba v tej miere, ktorá je daná hranicou jeho vlastného sebauvedomenia. Nevedomosť, stojaca v ceste porozumenia, je dvojitého charakteru. Tá prvá sa týka rozumového chápania - úrovne vedomostí a znalostí. Terapeut operuje s určitými konceptami a informáciami a vychádza tiež z určitej praktickej skúsenosti. To všetko môže aplikovať na situáciu, v ktorej sa nachádza druhý človek. Tak väčšinou vytvára rozumový úsudok.

Avšak situácia vyžaduje od terapeuta oveľa viac než len informácie a jeho predchádzajúce skúsenosti. Potrebuje, aby bol obdarený citovým porozumením. Mať vlastnú živú skúsenosť, ktorá mu dáva schopnosť citového chápania - empatiu. Bez empatie chýba akémukoľvek stretnutiu za účelom liečenia a sebapoznania zmysel.

Nechcem byť to najhoršie

Pre rozvíjanie citového chápania (prípadne rozlišovania) je vhľad do intrapsychických procesov absolútne nevyhnutnou podmienkou. Terapeut by mal mať teda vhľad sám do seba, aspoň v tej miere, v akej ho očakáva od svojho pacienta. Pacient totiž mnohokrát získava svoju vlastnú istotu spočiatku len na základe svojho vzťahu k terapeutovi, teda k jeho vlastnostiam, schopnostiam a autentickosti, ktorá z terapeuta vyžaruje. Veď terapeut je pre neho obrazom morálne-vôľových vlastností, ktorých dosiahnutie je pre jeho ďalší zdravý vývoj tak veľmi dôležité.

Človek v procese sebapoznania prechádza otrasom obrazu seba samého. Jeho sebahodnotenie je kontaktom s nevedomím výrazne narušené. Preto je spočiatku terapeut reflexným bodom, zrkadlom, o ktoré sa opiera a ktoré mu pomáha neuviaznuť na mŕtvom bode v slepých uličkách a predsudkoch všetkého druhu. Snaha udržať si pocit vlastnej hodnoty, dobrý pocit zo seba, je základom viery v seba. Myšlienky, že som horší ako tí druhí, vychádzajúce z rodiacich sa menejcenných pocitov, ktoré sa v priebehu analýzy masívne dostavujú, vieru výrazne nahlodávajú.

Pre mnohých je vnútorný svet takým komplikovaným a chaotickým labyrintom duševných síl, že sa jeho objavovania vzdávajú v prospech jednoduchých, lacných a škodlivých presvedčení

Človek sa však strate dobrého pocitu zo seba tvrdohlavo bráni. Odporuje a vzdoruje voči všetkému novému, jeho myseľ produkuje a posilňuje nespočetné predsudky a sebaklamy. Ťarcha nového poznania, že svet okolo je nejednoznačný, že vnútro je plné konfliktov, menejcennosti, neistoty, strachu a pocitov ohrozenia, je pre rodiacu sa individualitu obrovská emocionálna záťaž. Preto človek zatúži po úľave a vďaka túžbe po rýchlom sebauspokojení podlieha často ilúziám. Preto najmä spočiatku čelíme veľkej tvrdohlavosti mysle a jej bludnému systému ilúzií a sebaklamu, ktorými sa ego snaží zabezpečiť rovnováhu a rýchlo si emocionálne uľaviť.

Pre mnohých je vnútorný svet takým komplikovaným a chaotickým labyrintom duševných síl, že sa jeho objavovania vzdávajú v prospech jednoduchých, lacných a škodlivých presvedčení. Často ich rodiacu sa osobnosť zaujme "bohorovnosť“, alebo, naopak, padajú do silných regresných stavov. To všetko sa pod povrchom mysle neustále deje, vibruje nervozita, zosilňujú a zoslabujú sa emócie a zintenzívňuje sa telesné cítenie. A to je často prvý dotyk reality mimo konceptov a konvencií, či vzdorom ovládaným štruktúrou doterajších myšlienkových stereotypov.

Máme strach na seba samého pozrieť, to je prekážka. Každý, kto má záujem spoznávať samého seba, kto má záujem o životnú prax spojenú s meditáciou a sebapoznaním, je vlastne veľmi odvážny. Pretože prestáva hľadať fantastickú pomoc, či už v nebi, alebo na zemi. Máme strach pozrieť sa na samého seba, preto používame mnoho racionálnych argumentov, ukrývame sa za svojimi intelektuálnymi schopnosťami a duchovnosť či psychológiu používame len ako zdanlivý spôsob poznania a pritom na seba vôbec nepozrieme.

Neochota vstúpiť dovnútra je dôsledkom osobnej nevyzretosti, a teda neschopnosti viesť v samom sebe dialóg medzi dobrom a zlom

Preto zastávam spôsob poznania, ktorý nie je len jednoduchým súčtom techník, metód a intelektuálnych informácií vychádzajúcich z hlbinnej psychológie, kresťanských tradícií či východných učení, ale vychádza z racionálne-pocitových, osobne dotknutých skutočnosťou, ktorých fundamentom sú prežitky mystickej povahy.

Vonkajšie udalosti a terapeutické skúsenosti prerastajú s bohatými vnútornými dejmi v jeden meniaci sa a vyvíjajúci sa celok ústiaci v konzistentný prístup. Z neho potom vychádza nielen metóda liečenia, ale aj celá životná prax. Kde takáto prax smeruje? V prvom rade chcem každého uistiť, že nesmeruje k opusteniu racionality a neobracia sa len k afektivite a emocionalite, ale je zacielená na rozvíjanie telesného prežívania, k rovnocennému vývoju oboch úsudkových funkcií, teda myslenia a cítenia, a k ich hlbšiemu prepojeniu.

V ďalšom aspekte je prax sebapoznania budovaná tak, aby zodpovedala charakteru osobnosti, a aby jej zmyslom bolo čo najtesnejšie prepojenie s vnútorným svetom, ktorého vedomé prestúpenie je základňou pre stále hlbšie a hlbšie zjednotenie. Nie však na úkor schopnosti žiť a orientovať sa vo vonkajšom svete a dozrievať ako individuálna osobnosť.

.

Zdroj foto: www.freedigitalphotos.net (Ambro)