Nakopni sa v novom roku v REŠTART VÝZVE s Michalom Páleníkom!

Prešla si anorexiou i bulímiou, dnes pomáha ľuďom nájsť chuť žiť

Barbora Volná

„Už viem, že to, či mám o päť kíl viac alebo menej, zo mňa nerobí lepšieho alebo horšieho človeka," hovorí zakladateľka organizácie Chuť žiť Valentína Sedileková, ktorá od ôsmich rokov bojovala s poruchami príjmu potravy.

Prešla si anorexiou i bulímiou, dnes pomáha ľuďom nájsť chuť žiť
Zdroj: AdobeStock
30. NOV 2022

Za vznikom organizácie Chuť žiť stojí tvoj vlastný príbeh. Čo ťa viedlo k tomu vytvoriť miesto, ktoré ľuďom opäť vráti chuť do jedla a do života?

Sama som si prešla poruchami príjmu potravy. Na ceste za uzdravením som hľadala motiváciu, ktorej bolo všade naokolo málo, rovnako tak ako odbornej pomoci. Tak vznikla prvá myšlienka na tento projekt.

Bolo tvojím prípadom hladovanie alebo naopak, prejedanie sa?

Liečila som sa spočiatku na mentálnu anorexiu, neskôr na mentálnu bulímiu. Na ochorenie má v sebe človek vždy istú predispozíciu, obvykle sa k tomu pridružia aj iné rizikové faktory, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Keď príde nejaké náročné obdobie – napríklad puberta alebo pandémia, choroba prepukne. V čase dospievania som mala nízke sebavedomie, bola som perfekcionistka, veľmi úzkostná, zameraná na výkon. 

Keď príde nejaké náročné odobie - napríklad puberta alebo pandémia, choroba prepukne.

Odštartovala celý nešťastný kolobeh nevhodná poznámka spolužiaka alebo neželaný „kompliment“? Práve tie vedia byť v čase puberty veľmi kruté a nepríjemné. 

V tom čase som sa nemala rada, delila som potraviny na dobré a zlé, cítila som sa tučná, resp. silnejšia než by som mala byť. Veľmi ma ovplyvňovalo okolie, najmä kamošky, ktoré neustále riešili postavu. Nikdy som však nemala nadváhu, veľa som športovala – robila výkonnostnú atletiku... Poznámka, paradoxne, neprišla od deciek v okolí ale od človeka, ktorý nás v rámci športovej prípravy meral a vážil. Ten podotkol, že by som mohla upraviť svoj percentuálny podiel tuku. V podstate nevinná hlúposť. Tá mi však poslúžila ako „dôkaz“ k tomu, že by som mala schudnúť. Zlepšiť svoj výkon a dostať sa na súťaž, bolo mojím snom. 

Ako vyzerala zmena, s ktorou si v tom čase začala? 

Hovorila som si, že sa idem iba zdravšie stravovať a zdravšie žiť. Tým sa to pri PPP často začína. Cyklus, do ktorého sa človek dostane, však vôbec nie je zdravý. Je to súbor mýtov diétnej kultúry, plavidlá, príkazy a zákazy. Ochorenie mi dávalo pomyselnú kontrolu nad životom, aj keď to tak nebolo - ono kontrolovalo mňa. Začala som „tabuľkovať“. Najskôr som vylúčila sladké, potom sacharidy a neskôr tuky a spracované jedlá. V mojom zozname nakoniec zostali len „bezpečné“ bielkoviny a zelenina. Tento systém nebol udržateľný. To, že som mala šesť tréningov týždenne a veľký výkon, sa na hmotnosti pomerne rýchlo prejavilo. 

Predpokladám, že pocit zadosťučinenia neprišiel ani po prvotnom schudnutí. Čo ti pomohlo a kedy si zistila, že sa chceš liečiť?

U mňa to začali riešiť rodičia, nie ja. Keď to nepodchytíš v začiatkoch, pravdepodobne sa s chorobou skamarátiš a nadobudneš pocit, že ju potrebuješ na to, aby si zvládala svoj život. Je to niečo ako vnútorný hlas. Niekedy má podobu, niekedy má meno. Je to niečo ako kamoška, ktorá si ťa všíma, keď ťa nikto nevidí, ktorá ťa odmení, keď si odoprieš jedlo... Časom ťa však núti robiť veci, ktoré nechceš a stáva sa z toho veľmi deštrukčný vzťah. Choroba ti naoko dáva víziu lepšieho života v zmysle, že keď budeš chudá, budú ťa mať radšej, budeš šťastnejšia, spokojnejšia... V podstate dáva to, čo je nám propagované cez ideál krásy. Poruchy príjmu potravy, tak ako aj ideál krásy, nie sú až tak o kráse samotnej, sú o hodnotách – bezpečí, potrebe prijatia a akceptácie druhými, túžbe byť vnímanými a milovanými... Ochorenie tieto hodnoty sľubuje. 

Kedy prišiel bod zlomu a ty si si povedala – a dosť?

Keď mi bolo psychicky aj fyzicky už veľmi ťažko a cítila som sa byť veľmi bezmocná. Ostala mi ešte jedna možnosť – cesta uzdravenia. To, že priberiem, bolo najväčším strašiakom. Spočiatku som v liečbe klamala, skrývala, manipulovala... Keď však konečne nastúpila moja vnútorná motivácia, bojovala som. Domáci režim, kontroly u psychiatričky, lieky – táto zmena mi začala pomáhať.

Poruchy príjmu potravy, tak ako aj ideál krásy, nie sú až tak o kráse samotnej, sú o hodnotách - bezpečí, potrebe prijatia a akceptácie druhými, túžbe byť vnímanými a milovanými.

Valentina Sedilekova

Dnes o sebe hovoríš ako o uzdravenej. Keď sa pozrieš späť, čo vidíš?

Je zaujímavé spomínať na to, ako veľmi ma choroba zmenila. Z úzkostlivého, perfekcionistického a pedantného dieťaťa sa stal opak. Zrazu som bola impulzívna, prejedajúca sa, chaotická a neorganizovaná osoba. Liečba však nie je o tom, že ty opravuješ niečo pokazené. Ja som zmenila pohľad na seba, na svoju hodnotu. Dnes už viem, že to, či mám o päť kíl viac alebo menej, zo mňa nerobí lepšieho alebo horšieho človeka. 

Máš to odžité, dnes vedieš organizáciu, v ktorej pracujú odborníci pomáhajúci ľuďom s PPP. Akých máte najčastejšie klientov?

Sú to aj chlapci aj dievčatá, najčastejšie do 30 rokov, ale aj starší, veľmi často prídu prví rodičia. Tiež sú to ľudia, ktorí majú narušený vzťah s jedlom, majú za sebou kolobeh diét alebo ich prenasledujú veľké výčitky po jedle. Zameriavame sa na rôzne typy ochorení, od anorexie a bulímie až po atypické formy ochorení či strach z jedla. Z dobrovoľníckej činnosti sme vyrástli na profesionálnu organizáciu.

Dnes už viem, že to, či mám o päť kíl viac alebo menej, zo mňa nerobí lepšieho alebo horšieho človeka.

Ako postupujete, keď sa na vás niekto obráti?

Závisí od stavu, v ktorom sa človek nachádza. Na linke pomoci ide o krátkodobú výpomoc, pri dlhodobej spolupráci sa snažíme optimalizovať stravovanie a podporiť akceptáciu svojho tela ako takého, aby mu človek neubližoval a zvládal úzkosť bez poruchy. Snažíme sa klientov podporiť, aby žili plnohodnotný život. Mojím snom je rozšíriť pomoc nielen online, ale aj fyzicky po celom Slovensku, aby sme boli včasní a zapájali aj rodinu. Chceme maximalizovať prevenciu, podchytiť aj podpornú liečbu a nutričnú rehabilitáciu.

Ak máte otázky, pochybnosti alebo sa potrebujete poradiť, prípadne máte v okolí niekoho, o kom viete, že potrebuje pomoc, obráťte sa na bezplatnú linku pomoci 0800 221 080 organizácie Chuť žiť, prípadne napíšte na poradna@chutzit.sk, kde vám odborníci poskytnú bezplatné mailové poradenstvo. 


DISKUSIA K ČLÁNKU (0)

Diskusia k článku - Prešla si anorexiou i bulímiou, dnes pomáha ľuďom nájsť chuť žiť

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.